Domov Novinky o škole O najkrajší list 2018

O najkrajší list 2018

JEDEN Z NAJKRAJŠÍCH LISTOV NAPÍSALA LENKA

Pred troma mesiacmi Slovenská pošta v spolupráci s Ministerstvom dopravy a výstavby SR vyhlásila 47. ročník medzinárodnej súťaže v písaní listov s tradičným názvom O najkrajší list 2018 a tentoraz s trocha netradičnou témou: „Predstav si, že si list a cestuješ v čase.

Aký odkaz by si zanechal svojim čitateľom?“ Žiačka VI. C Lenka Hardoňová sa pokúsila „zabaliť sa“ do papiera a predstaviť si, čo taký stratený list môže po stáročiach prežívať. List musel byť vlastnoručne napísaný a ten Lenkin zdobila i zaujímavá ilustrácia. Odbornej porote sa tento list zapáčil natoľko, že bol ocenený ako tretí najkrajší list. Tešíme sa spolu s jeho autorkou, blahoželáme a veríme, že na budúci rok bude pisateľov listov z našej školy viac! (List v prepísanej podobe si môžete prečítať pod článkom.)

-ana-

Vranov nad Topľou 12. 3. 2018

 Milý neznámy priateľ,

               ako omylom zatúlaný list (predstav si, grófka Belányiová ma poslala ešte v roku 1812) Ťa chcem srdečne pozdraviť.

Viem, nepoznáš ma ani ja Teba. Neviem, či si dievča, či chlapec, alebo dokonca taká umelá vec, ktorá sa podobá človeku a veru vie aj rovnako myslieť. No chcem veriť, že si priateľ, ktorý ma nezahodí, ale dočíta do konca, lebo som si dovolil dopísať k tým starým riadkom ešte zopár postrehov, ktoré mi napadli, keď som sa tak túlal Vaším storočím. Možno budeš tiež trošku zvedavý na to, čo si myslím.

Tak ešte raz. V roku 1812 som ani nezistil, že ma určené ruky neotvorili a šup, už som tu, vraj na Slovensku v marci 2018. Neverím vlastným riadkom, ale u Vás na dvore máte ešte sneh, v záhrade kvitnú snežienky a o jari ešte nechyrovať. Čo sa jej tento rok nechce? Vidím, že som v krajine, kde nie je žiadna vojna, ľudia tu nie sú hladní, majú otcov i mamy, bratov i sestry (aj keď sa mi vidí, že ich je akosi málo...) a bývajú v kadejakých domoch. Niektoré poznám ešte zo svojich čias, ale márne som očakával hrady, zámky a kaštiele, stretol som namiesto nich také veľké farebné škatule, ktoré mi trocha pripomínali mraveniská. Ale – ak sa Vám to páči...

Predstav si, stihol som sa už pozrieť aj do Vašich škôl. Ó, tak to je teda úplne iná vec! Učia sa všetky deti, veľa zaujímavostí a pekných slov za celý deň povedia, dokonca sa hrajú, smejú a výskajú! Samozrejme, sú celkom inak oblečené, ale za ten čas, čo putujem, už to pokladám za normálne, že sa niektoré veci menia.

Musím však povedať, že som aj veľmi potešený tým, že tu naozaj nie sú deti hladné, nebojujú s čítaním a písaním a neboja sa vojakov. Aj to som vo svete neraz stretol a dokonca aj v dnešnej dobe. Som skôr trošku šokovaný a vystrašený z toho, čo Vy nazývate moderná technika. Knihy už nie sú len písané a tlačené, ale čítate ich z akýchsi tenkých škatuliek a tam sa dá listovať takým zvláštnym spôsobom!

Jedna škatuľka, ktorú držia každý deň úplne všetci v rukách (takmer stále), ma natoľko zaujala, že som si ju všímal čo najpodrobnejšie a snažil som sa o nej zistiť všetko, čo sa dalo. Budem sa teraz vyjadrovať slovami, ktoré som si zapamätal: Je to taký malý počítač. Dokážete si doň posťahovať rôzne aplikácie. Komunikujete ním (to je teda skutočne veľmi zvláštny spôsob!), počítate na ňom, hráte sa s ním, počúvate (dosť hroznú) hudbu, pípa Vám, keď si máte niečo zapamätať. Asi Vám nahrádza celú Vašu hlavu! Nuž, na toto by si moja grófka asi nezvykla...

Ale teraz vážne skvelá skúsenosť! Vo Vašej krajine je tak krásne! Veľa zelených a modrých miest, svieža voda, šum lístia, vôňa kvetov, plaché i odvážnejšie zvieratá a hlavne ľudia, ktorí sa o všetky tie krásy starajú – aspoň sa tak zdá. Možno škoda, že tu nemáte more. Rád by som ešte niekedy uvidel trebárs delfína alebo veľrybu, ale zistil som, že to mi stačí pozrieť sa nejakému chlapcovi cez plece do mobilu. Uvidím, čo budem chcieť...

Prepáč, asi veľmi skáčem z myšlienky na myšlienku, ale tých zážitkov mám za dvesto rokov naozaj veľa. Vidím, že mi už nestačia riadky na mojich voľných miestach, preto budem musieť končiť. Ale chcel by som Ti, milý priateľ alebo priateľka, ešte povedať, že musíš byť veľmi vďačný a pokorný. Vieš, čo to je? Váž si hoci len tých niekoľko samozrejmých vecí, ktoré som tu u Vás stretol a videl. To je Tvoj domov a nie je určite všade bežné, že v ňom máš každý deň takmer všetko, čo by si potreboval a chcel, aby si bol spokojný. Buď k svojim blízkym a veciam dobrý, lebo ja som bol veru napísaný v dobe, keď žili deti i dospelí celkom inak – a niektorí veľmi ťažko a s bolesťou.

Len jedno Vám vyčítam: zabudli ste písať listy. A preto verím, že každý človek napíše vo svojom živote aspoň jeden list obyčajne – len rukou a poteší tým niekoho, kto ho podľa písma spozná a koho má rád. Vieš, aká je to pre list radosť? Urob mi láskavosť: dopíš do mňa zopár riadkov a potom ma pošli niekomu, koho poznáš a chceš, aby ma dostal. Hlavne napíš poriadne adresu, aby som zasa nezablúdil alebo neskončil niekde na zabudnutej pošte...

Už musím skutočne odísť zo svojich riadkov. Ďakujem Ti, že si si ma prečítal a dúfam, že splníš moje prianie. A nezabudni: buď vďačný a pokorný!

S úctou

                                                                                                                                     Tvoj nedoručený list.

Share