Zuzana Lukáčová, 14 rokov, IX. A
LÁSKA PREŽIJE KAŽDÚ DOBU
Pamätáš si na naše detstvo? Ako sme spolu jazdili na koňoch. Ako sme spolu plávali
v rieke a súťažili, kto sa prvý chytí starej vŕby. Bola spadnutá vo vode a ty si stále tvrdil, že
zasadíš novú. Netrvalo ti to ani deň a naozaj si to spravil. Vravel si, že všetko sa dá napraviť.
Vždy si dodržal svoje slovo. Našim záľubám sme vraveli „povinnosti“, aby sme sa cítili ako
dospelí. Každý deň si ma brával na lúku, kde rástli biele tulipány a zapadalo slnko. Vedel si, že
to mám najradšej. A každý deň som sa ti dívala do očí a hádala, či nado mnou rozmýšľaš, cítiš
to, čo ja, keď som s tebou, chceš so mnou prežiť zajtrajšok a chceš, aby som bola ja tvojím
zajtrajškom. Raz si mi povedal, že si svoju budúcu manželku vezmeš na pláži. To si aj dodržal,
aj keď si netušil, že na mieste nevesty budem stáť ja. Za tie roky som pochopila, že všetky
radosti aj ťažkosti musím prežiť s tebou, aby som to zvládla. A možno si ich čo najviac užila,
vyťažila z nich to najlepšie. Teraz, keď tu stojím, slnko zapadá a v ruke držím biele tulipány, ti
sľubujem, že ti budem verná, budem ti pomáhať v zdraví aj v chorobe, budeš mojou
„povinnosťou“ a budem ťa milovať. Milovať tak, ako si ma to naučil ty.
Rosé, týmto som ti chcela povedať, že viem, aká je doba. Možno je teraz zlá a ty ako
pubertiak to teraz vnímaš tragicky. Ale chcem, aby si vedela, že vždy sa nájde niekto, koho
budeš milovať a tie zlé veci sa budú zdať krajšie. Vybudujete si pevnú lásku. Aj keby ti to
teraz nevyšlo, vedz, že rovnako silnú lásku máš so svojou rodinou. Vždy to tak bude. Chcem,
aby si si túto lásku držala vo svojom srdci. A manželský sľub, ktorý som napísala tvojmu
otcovi, si nechaj ako dôkaz, že láska je najmocnejšia. Mocnejšia ako zlo v tejto dobe.
„Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT“