Nina Mulíková, 14 rokov, IX. A
PREŽIJE DOBRO A SILA
Sedela som pokojne na gauči a keď som počula buchnutie vchodových dverí,
zvolala som: “Dárius!” Nedávno som došla domov a zatiaľ, čo som čakala na
manžela, čítala som si úvahy svojich žiakov. “Chcela by som ti niečo prečítať! Je to
veľmi zaujímavé!“
“Som síce unavený, ale rád ťa budem počúvať. Čo za aktivitku si dnes vymyslela
deťom, pani učiteľka?“ povedal, žmurkol a usmial sa.
“Noo, takže, žiaci mi dnes mali napísať čosi ako úvahu, esej alebo niečo ako
otvorený list. Mali v ňom zodpovedať na otázky, ktoré sa týkali zmien, ktoré zažili po
covide a podobne.“
“Zaujímavé! A ďalej?“
“Ďalej som našla túto úvahu, alebo skôr list od jedného žiaka. Je veľmi vnímavý,
preskočím úvod. Počúvaj, prosím:”
Covid nás zasiahol všetkých náhle, nečakane a čas, ktorý nasledoval po tom,
ako začali ľudia chorľavieť a umierať by som najradšej vypustil z mysle. Vlastne,
stalo sa to. Postupne som zabudol na to všetko hnusné, vytesnil som to. No
posnažím sa pre túto príležitosť spomenúť si na niečo.
Ostali sme zavretí a útechou mi bolo snáď len to, že v karanténe a na
dištancom vyučovaní nie sme len my, Slováci, ale aj iné krajiny. Keď sa spätne
pozriem na tú dobu, hoc to nebolo dávno, vidím, že ľudí ovládal strach omnoho viac,
ako kedykoľvek predtým. Bolo to bezmocnosťou, ktorú sme cítili? Nedostatočnými
poznatkami, ktoré sme mali o novej chorobe? Nedôverou v zdravotníctvo, politikov
alebo nedôverou v seba samých ako ľudí, že chorobu spoločnými silami dokážeme
zvládnuť? Oslabilo nás to, že sme zostali doma a viac spoznali svojich blízkych? A
veru, častokrát sme zistili, že nie sú takí, akých sme ich poznali. A toto zistenie sa
nám možno nepáčilo.
Mám pocit, že v tom období sa v ľuďoch čosi zlomilo. V tých najťažších
časoch sa ľudia začali nenávidieť ešte viac. Empatia a tolerancia sa stali úplne
neznámymi, hoci dovtedy ich význam ľudia vedeli aspoň zbežne. Milota a ľudskosť?
Ach, prosím vás, to je čosi, čo vyhynulo, už neexistuje. Čítať komentáre na
Facebooku, či Instagrame bolo náročné a len pre silné žalúdky. Ľudia, ktorí sa
nepoznali, osočovali sa, nadávali si, hádali sa, a to len preto, že mali iný názor ako
druhá strana. Tak veľmi by som chcel, aby si títo ľudia uvedomili, že človek s iným
názorom nie je ich nepriateľ ani protivník, ale ktosi, kto im, ak by chceli, môže
pomôcť pozrieť sa na vec z iného pohľadu.
Pre mňa ako mladého človeka bolo a je neskutočne náročné rozoznať, čo je
pravda a čomu môžem naozaj dôverovať. Často odo mňa chceli, aby som si vyberal,
na ktorej strane stojím, aj keď som mal príliš málo informácií na to, aby som si mohol
vybrať tú „správnu voľbu“. Cez obdobie covidu sa stalo hľadanie pravdy
mnohonásobne ťažším. Vidieť, počuť a cítiť, ako sa ľudia nemajú radi, závidia si a
nedržia spolu v časoch, ktoré by ich mali spojiť, ma zarmucovalo, vnútorne ničilo. A
viera v dobro tohto sveta a ľudí v ňom klesala.
Po čase nastal pocit malého víťazstva. Otvorenie škôl. Súčasne to bola radosť, ale aj
stres a strach. I tí najpoctivejší vedeli, že nech by sa snažili akokoľvek, dištančné
vyučovanie im nedalo to, čo škola. Izolácia nás ukrátila o mnoho zážitkov, kontaktov,
vedomostí i o prvé lásky a „normálne dospievanie“ v kolektíve.
Keď som prišiel do školy, ako prvé som si všimol, že sa z našich skupín
vytratila komunikácia. Človek k človeku, kamarát ku kamarátovi sa nevedel ozvať.
Vzťahy boli na bodoch mrazu. Zvykli sme si „rozprávať sa“ cez mobily. Smiech som
počul zriedkavejšie. Všetko bolo také zvláštne. Predstavte si to tak, akoby ste sa
práve nasťahovali do nového domu po dlhom bývaní u rodičov. Mali by ste mať pocit
úľavy a voľnosti, no cítite sa zvláštne, tak neoťukane.
Po roku môžem našťastie povedať, že vzťahy sa zmenili, posunuli. No to
neznamená, že covid a izolácia v nás nič nezanechala a nepošramotila nás.
Naopak, i teraz vidím mnoho naoko neviditeľných trhlín v našich vzťahoch….
Keď už sme sa všetci tešili z víťazstva nad covidom, prišla ďalšia rana. Povedal by
som, že ešte silnejšia. A to vojna – opäť čosi, čo ľudí rozdeľuje na niekoľko táborov,
trýzni rodiny a vyvoláva pocit strachu a osamelosti. Chlapov a chlapcov strašia s
vojenčinou a mobilizáciou, ženy sa obávajú o svoje deti. A my, deti – mladí sa tiež
obávame. O svojich rodičov a drahých, o svoju budúcnosť, o svet, ktorý nastane.
Dokáže ma veľmi nahnevať, ak dospelí povedia, že deti nemajú starosti. Je to
obrovská lož, aj keď ešte nie sme rodičmi či starými rodičmi, obávame sa rovnako,
ba možno i viac, ako vy. O vás. Obávame sa o našu budúcnosť, myslím si, že
budúcnosť s vojnou a bez možnosti študovať alebo žiť pokojný život si nik
nevysníval… Sú to práve naše sny, ktoré nám umožňujú mať hlavu zdvihnutú a
kráčať, i keď sa vôkol nás bojuje, preto nám ich neberte, prosím.
Myslím si, že nech sa bude diať čokoľvek, my Slováci prežijeme. Máme to
podľa mňa v náture. Prežili sme toho už veľa a prežijeme aj toto.
Nesmieme však dovoliť a zísť do stavu, keď budeme len prežívať. Čo za život to
bude? Celý čas len plávať ako ryba v oceáne a tváriť sa, že neexistujeme. To nie je
život, žitie, ale prežívanie.
Ak chceme naozaj žiť, dovoľme si snívať. Veď ako som spomenul už vyššie,
sny nás držia hore. Predsa len však majme vždy aj plán B, to ma naučil môj otec.
Nestrachujme sa, strach a stres, ak nie je produktívny, tak ničí a veľa dobrého
v ňom niet. Veci riešme vtedy, ak prídu, nie v našich krásne vymyslených a dobre
premyslených katastrofických scenároch – to ma naučila moja mama.
A nech sa bude diať čokoľvek, verme v dobro. Bude to náročné a je to už
teraz. Alebo ak sa vám nechce veriť v dobro, verte v hocičo iné. Ale verte! Nájdite si
niečo, v čo veriť viete.
No a nakoniec, nech je medzi nami láska vo všetkých jej podobách. Len ak
bude s nami a medzi nami, verím, že vtedy si dokážeme pomôcť.
„Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT“